Sťahovanie do nového bytu pre mňa znamenalo, že si môžem konečne všetko zariadiť podľa seba. Už ma nebavilo byť stále otrokom toho, čo povedia moji rodičia a poslúchať to, čo povie moja mama. Neustále mi opakovala tie isté veci. Aby som neumývala riad tak, aby som neprala to, aby som si neukladala veci na poličku tak, bolo to naozaj veľmi otravné a naozaj veľmi znepokojujúce. Asi nemusím hovoriť o tom, že ma to poznačilo a že som si vypestovala hotovú alergiu na to, čo mi moja mama poradí a ako sa jej páčia veci, ktoré doma mám. Bola som na tom už tak, že som si náročky kupovala veci, o ktorých som vedela, že by sa jej vôbec nepáčili.

skleněné posuvné dveře
 
Bolo to veľmi vyčerpávajúce, nechcela som to robiť, ale moje podvedomie si už dávno robilo svoje a nechcelo ma počúvať, nech sa dialo čokoľvek. Nešlo však len o vyčerpanie, mala som toho proste plné zuby a chcela som, aby to vedela. Práve preto som jej povedala, aby sa nestarala o to, ako si budem zariaďovať svoj nový byt. Asi nemusím ani hovoriť, že sa nahnevala a do krvi sa urazila. Proste toho mala dosť aj sama a ja som  vedela, že týmto s jej pomocou už rátať nemôžem a ani som nemienila.

dveře posuvné
 
Spôsobilo to však to, že som sa totálne odbremenila od všetkého, čo ma na nej rozčuľovalo a už som nemala potrebu jej robiť napriek a tváriť sa, že sa mi páčia veci, ktoré sa nepáčia jej. Začala som sa starať sama o seba a zariaďovať si všetko nie tak, aby sa jej to nepáčilo, ale tak, aby sa to páčilo mne. Dala som si do izby posuvné sklenené dvere, masívnu drevenú posteľ a všetko som ladila tón v tóne, pretože tak som s tým bola naozaj stotožnená. Bol to oslobodzujúci pocit. A zaujímavé na tom bolo, že vo finále sa to mojej mame nakoniec naozaj páčilo. Čo všetko dokáže človek, keď to robí len sám pre seba a nie preto, aby uškodil niekomu druhému. Škoda, že som to pochopila až teraz.